Blog
Píšeme pre vás
Marina Abramović
V dnešnom článku dávam do pozornosti umelkyňu, ktorú považujú za starú mamu performance art -The grandmother of performance art. Vzhľadom na jej vek má už za sebou mnoho skvelých projektov. Poznajú a uznávajú ju na celom svete.
Marina Abramović sa narodila v Belehrade v roku 1946. Jej otec, národný hrdina Vojo a jej matka Danica bojovali na strane partizánov v druhej svetovej vojne. Od roku 1965 do roku 1970 študovala Marina na Akadémii výtvarných umení v Belehrade. Postgraduálne štúdium absolvovala v roku 1972 v Záhrebe. Medzi rokmi 1973 a 1975 učila na Akadémii výtvarných umení v Novom Sade a v tomto čase spravila svoje prvé samostatné performance. Neskoršie v roku 1976 sa presťahovala do Amsterdamu.
Pred tým, ako vám odprezentujem niekoľko z jej projektov, rád by som zadefinoval, čo je to vlastne performance art. Termín „Performance Art“ sa začal používať v 60-tych rokoch 20-teho storočia v Spojených Štátoch. Pôvodne takto pomenovali akékoľvek živé predstavenie, vrátane poézie, hudby, filmu, atď. v spojení s vizuálnym umením. Takýto typ umenia sa môže odohrávať kdekoľvek, kedykoľvek a akokoľvek dlho a musí obsahovať štyri základné elementy: čas, priestor, umelcove telo a vzťah medzi umelcom a publikom. Podstata performance umenia sa skrýva v jednoduchom direktnom podaní informáciíi, vo vytrvalosti a vo prebratí rizika.
Performance umelec používa svoje telo a samého seba ako médium. Marina tvrdí, že akonáhle vstúpi do tzv. performance stavu, dokáže presvedčiť svoje telo o vykonaní takýchto činností, ktoré by mimo tohto stavu nedokázala. V jej tvorbe vždy dostala veľkú podstatu energia odvodená z fyzickej bolesti, skúšania a demonštrácie svojej vôle, trpezlivosti a vytrvalosti.
Zdroj: https://www.interez.sk/wp-content/uploads/2017/03/rhythm7.png
Sériu „Rytmus“ v roku 1974 uzavrela s performance Rytmus 0, čo trvalo 6 hodín. Toto bola jedna z jej najpodstatnejších prác. Nehybne sedela na stoličke v strede miestnosti, vedľa nej bolo umiestnených 72 predmetov. Niektoré predmety boli prostriedkom vyvolávania príjemných pocitov, s ďalšími (nožnice, nôž, bič, zbraň s jedným nábojom) jej mohli ublížiť alebo aj zabiť. Na začiatku sa publikum správalo slušne, ale časom sa to menilo, ľudia boli stále agresívnejší. Orezávali šaty performerky, zahasili cigaretu na jej koži, pichali ružové tŕne do jej žalúdka a nakoniec ju niekto chcel aj zastreliť. Ďalší divák ale zobral zbraň z jeho rúk. Keď skončil vopred určený čas a krvácajúca umelkyňa sa postavila a začala kráčať proti publiku, diváci unikli z miestnosti. Týmto aktom demonštrovala, že ak rozhodnutie necháš na publiku, môžu ťa aj zabiť.
V roku 1976 stretla lásku svojho života Ulaya (Uwe Laysiepen), tiež performance umelca, s ktorým sa narodili v ten istý deň. Na začiatku dvanásťročného vzťahu riešili hlavne ego a identitu umelca. Vytvorili jednu spoločnú identitu (The Other) a o sebe hovorili ako o dvojhlavom tele. Obliekali sa rovnako a správali sa ako dvojičky. Dôverovali jeden druhému bez podmienok. Pod názvom „Rest Energy“ spravili hodinový performance, kde Ulay nasmeroval šíp k Marininmu srdcu, ktorá držala v ruke samotný luk. Akonáhle by jeden z nich stratil pozornosť, šíp jej prebodne srdce.
Zdroj: http://www.telva.com/celebrities/albumes/2015/02/13/nuestras-parejas-favoritas/index-11.html
Zdroj: https://www.widewalls.ch/marina-abramovic-ulay-sued/
Zdroj: http://www.museoreinasofia.es/sites/default/files/obras/AD04835_0.jpg
Do roku 1988 spoločne spravili niekoľko performance. Vtedy sa rozhodli ukončiť ich vzťah, avšak nebol to bežný rozchod. Tento performance spravili na veľkom Čínskom múre, ktorý má dĺžku 5000 km. Obaja vyrazili v jednom čase, ale z iného konca múra a po 2500 kilometroch kráčania sa stretli a s podaním rúk sa rozlúčili. Marina sa presťahovala do New Yorku a Ulay do Nemecka. Nevideli sa až do roku 2010, kedy Ulay navštívil Marinu pri performance „Artisti s present“ v MoMA.
Umelkyňa každý deň sedela na jednej stoličke od otvorenia až do záverečnej. Dokopy to bolo 716 hodín a 30 minút. Návštevníci si mohli sadnúť oproti nej na ľubovoľný čas. Na vernisáži bol jeden z divákov práve Ulay. Bolo to dosť dojemné, ako to aj vo videu môžete vidieť.
Dúfam, že sa vám dnešný článok páčil, a že sa mi podarilo priblížiť vám aspoň trošku tento typ umenia.
